Hello Neighbor – Tajomstvo susedovej pivnice

Vývojárske štúdio Dynamic Pixels nepatrí medzi známe, ani skúsené štúdia. Od svojho vzniku vytvárali iba mobilné hry. V roku 2015 sa rozhodli pre svoj prvý väčší projekt. Dali mu názov Hello Neighbor, ktorý mnohým hráčom hneď pripomenul staršiu humornú záležitosť Neighbours from Hell. Jeho hlavným tromfom mala byť každopádne umelá inteligencia dynamicky sa prispôsobujúca akciám hráča. Len nedávno sa pritom podobným konceptom prezentovala aj hra s názvom Echo, ktorá síce nedopadla zle, nešlo však ani o nič výnimočné. Dokázal z neho Hello Neighbor vyťažiť o niečo viac?

Recenzovaná verzia: PC

Úvod Hello Neighbor tak trochu pripomína kultový thriller Alfréda Hitchcocka Okno do dvora. V úlohe malého chlapca prechádzajúceho sa po ulici, totiž cez okno domu náhodou zbadáte, že váš sused vykonáva niečo nekalé. Presne od tejto chvíle sa tak sústreďuje všetka vaša snaha na odhalenie susedovho tajomstva. To podľa všetkého ukrýva jeho pivnica a vašim cieľom je dostať sa priamo do nej. Tu treba spresniť, že dotyčný fúzatý pán v čiernych rukaviciach je váš jediný sused. Do žiadneho iného domu sa totiž nedá dostať a všetky zvyšné slúžia výhradne iba ako kulisa. A je to rozhodne parádna kulisa. Zvolený vizuálny štýl je naozaj skvelý a je zrejme najsilnejšou stránkou celej hry. S ostatnými aspektmi tohto titulu to, bohužiaľ, až tak ružové nie je.

Dynamic Pixels začali vyvíjať svoju hru už od roku 2015. Od začiatku sľubovali, že Hello Neighbor bude aj navzdory svojej komiksovej až detskej štylizácii skôr hororovou záležitosťou. Navyše tvrdili, že to bude ten typ hororu, ktorý nebude vôbec stavať na ľakacích momentoch, ale na postupnom budovaní tiesnivej atmosféry z večného prenasledovania. Tomu sa dalo bez problémov veriť, keďže celý koncept hry je postavený na tom, že sa snažíte, aby vás sused nenašiel.

Skutočnosť je však úplne iná. Nepríjemný pocit zo suseda máte iba v prvej časti hry. Snažíte sa, aby vás nechytil, zakrádate sa, využívate tmu, či jeho denný režim. Avšak dlho vám to nevydrží. Po tom, čo zistíte, že odhalenie vašej prítomnosti nemá žiadne vážne následky, sa už o stealth postup ani nemusíte pokúšať. Jediné čo vám reálne hrozí, je že vás sused milosrdne vyhodí pred dom a mierne zvýši jeho zabezpečenie. Súčasne vám však ponechá všetky veci, čo ste mu ukradli. Vrátane kľúčov od zamknutých miestností, čo asi nepotrebuje ďalší komentár.

Ďalšie lákadlo hry malo spočívať v neustále sa adaptujúcej umelej inteligencii suseda. Ten mal prirodzene reagovať na vaše činy a neustále zabezpečovať slabé miesta svojho domu. Uveďme si rovno dva konkrétne príklady. Rozbitie okna vedie k tomu, že na druhý pokus vás pod ním bude očakávať pasca. Ak vás zas nachytá ako sa zakrádate chodbou, na jej strop namontuje kameru. Základom zábavnosti tak malo byť neustále skúšanie nových spôsobov, ako sa dostať o niečo ďalej a zistiť, čo sa skrýva v tej prekliatej pivnici.

Už po prvej kapitole vám bude jasné, že avizovaná pokročilá umelá inteligencia suseda je len nafúknutá bublina. Fakt, že rozbijete okno a psychopatický sused následne pod parapet umiestni pascu, či okno zabední doskami, totiž nie je žiadny problém. Z pasce sa totiž dostanete bez problémov a ani zabednenie nie je veľkou prekážkou. Vždy aspoň niektoré okná zostanú voľné. Čo je ešte horšie, pokojne sa vám môže stať to čo mne; keď sa mi sused v jednej chvíli sám uväznil v zabarikádovanej izbe. Následne som si tak mohol v pokoji skúmať jeho dom a popritom počúvať jeho naštvané výkriky. No čo už. Čo na tom, že mal v ruke kladivo, ktorým si zatĺkol jediný východ a ktorým si ho mohol aj poľahky uvoľniť. To sú presne tie chvíle, kedy sa z hororu stáva komédia.

Zábava pri tejto hre čiastočne pripomína zjazdové lyžovanie. Začínate na vrchole kopca, kocháte sa výhľadom na okolie, ale po štarte sa už iba prudko rútite dole. Podobne to bolo u mňa, akurát s tým rozdielom, že zjazdové lyžovanie ponúka predsa len o niečo viac adrenalínu. A skutočne –  spočiatku som si naozaj vychutnával nádherné lokácie pokojného mestečka a nechýbalo ani príjemné mrazenie zo suseda so strašným tajomstvom v pivnici. Lenže pomerne rýchlo na to nasledovalo menšie vytriezvenie a okrem úbytku napätia sa dostavilo aj sklamanie z nelogických, až príliš nezmyselne rozvrhnutých izieb. 

Hra bola už dávnejšie dostupná v predbežnom prístupe na Steame a je to jeden z mnohých titulov, ktorý tvorcovia vyvíjali za chodu a reagovali na hráčsky feedback. Túto novú módu však nepovažujem za veľmi šťastnú a Hello Neighbor ma v tom v podstate iba utvrdzuje. Hra, ktorá sa odohráva v jedinom dome, nemôže už z princípu ponúkať hodiny a hodiny zábavy. Tvorcovia sa každopádne rozhodli bojovať proti tomuto faktu a to takým spôsobom, že do hry postupne pridávali nové pasce a nové nápady. Výsledkom sú tak nezmyselné a nelogické prvky, ako pivnica plná množstva zbytočných chodieb a miestností, či obrovský bazén so žralokom na hornom poschodí malého dreveného domčeka. Isteže od podobne ladenej videohry nemožno očakávať prísnu logiku, ale všetko má svoje medze. Postaviť si na vrchole svojho domčeka nezmyselnú železnicu a pod ním mať priestory o rozlohe metra je už trochu veľa aj na moju predstavivosť.

Pokiaľ vás náhodou zaujíma ako to celé skončí, tak vedzte, že po dohraní tretej a poslednej kapitoly som mal problém pochopiť o čo v hre vlastne išlo. Príbeh pôsobí nedokončeným dojmom a pozitívne je akurát to, že osobne som sa počas cesty k cieľu nestretol s žiadnymi vážnymi technickými chybami. V dnešnej dobe však môže niekoho naštvať aj skutočnosť, že aj po uvedení finálnej a údajne už funkčnej verzie stále nefungujú achievementy. Nezískal som totiž ani jeden. Už počas postupného vydávania verejných alfa a beta verzií, ktorých bolo celkovo až osem, sa Hello Neighbor prezýval “youtuberská hra”. Narážalo sa na to, že značnú časť reklamy jej robili mladí youtuberi. Tí mali dlhodobo udržovať záujem o titul až do vydania plnej verzie. To sa síce podarilo, ale o to viac sklamal finálny výsledok, ktorý navyše zožal kritiku aj za prehnane vysokú cenu a krátku hernú dobu. A, bohužiaľ, oprávnene.

Komentuj!