Dark Souls: Temné duše vyhasínajúceho plameňa

Séria Darks Souls je jedným z pozoruhodných fenoménov v oblasti videohier. Vďaka svojej hrateľnosti, nezvyčajnému podaniu príbehu, kladeniu filozofických otázok a náročnosti patrí k tým najzaujímavejśím značkám posledných rokov. Je pozoruhodná v mnohých smeroch, hlavne však  v tom, že hráča vôbec nenúti zaoberať sa svojim komplikovaným príbehom, zložitým svetom a existenčnými otázkami, ktoré nastoľuje. Kto chce, môže pokojne prebehnúť hru bez toho, aby sa zaťažoval príbehom, alebo spomínaným filozofovaním a plne sa môže venovať bojovaniu v nádherných kulisách, ktoré je hlavnou náplňou celej série. Príbeh, ktorý je inak veľmi rozsiahly a košatý, je dôsledne skrytý v malých náznakoch, v popisoch predmetov a pre dohratie hry nie je jeho pochopenie vôbec dôležité. Preto som sa aj rozhodol spísať tento špeciál, aby som ponúkol svoj, čisto subjektívny pohľad na herný príbeh a na celé univerzum Dark Souls. Zároveň ale upozorňujem, že pre tých, ktorí sériu nehrali a majú záujem vnímať  po svojom aj príbeh, je článok plný nevyhnutných spoilerov.

Existoval svet, ktorému vládli mocní draci. Keďže však žiadna vláda netrvá dlho, tri záhadné bytosti, Nito, Gwyn, a jedna bezmenná čarodejnica z Izalithu našli v prvotnom plameni, z ktorého sa zrodil svet, niekoľko silných duší a z ich pomocou drakov porazili. Títo hrdinovia sa po páde drakov ujali vlády nad týmto svetom. Avšak, okrem silných duší, v hre nazvaných Lord Souls existovali aj menšie, polozabudnuté duše, nazývané Dark Souls. Tie boli síce skryté kdesi v prítmí, ale jednu z nich našiel jedného dňa malý pygmej, ktorého si dovtedy nikto nevšímal. Temné duše tak stáli za zrodom obyčajných ľudí, pre ktorých už boli spomínaní hrdinovia takmer bohmi, a postupne získavali prevahu. A tak sa pomaly, nebadane, ale neodvratne začalo schyľovať  k veľkej katastrofe a presne takto začína prvý diel dnes už kultovej videohernej trilógie Dark Souls.

Nič netrvá večne a každý plameň raz prestane horieť. Buď ho niekto zapáli znova, alebo zostane len popol, ktorý rozfúka vietor. Žiadna iná tretia možnosť neexistuje. A tak samozrejme, aj vo svete, v ktorom vládli mýtickí hrdinovia, začal vyhasínať prvotný plameň, ktorý im kedysi pomohol poraziť drakov. S tým ako plameň čoraz viacej strácal silu, upadal aj ich celý svet a pomaly sa ponáral do temnoty. Silné duše, ktoré dovtedy vládli svetu začali upadať a malé, dovtedy nevýznamné temné duše začali silnieť. Následkom tohto procesu bolo, že sa objavila kliatba, ktorá začala meniť všetkých ľudí na nemŕtvych. Tí, ktorí boli postihnutí touto kliatbou, nemohli nikdy zomrieť, ale na druhej strane stratili všetky známky ľudskosti. Stali sa prakticky len nemysliacimi zombíkmi bez duše, ale zároveň v nich zostal inštinkt, ktorý ich nútil konzumovať duše druhých. Žiadna smrť  ich nezahubila, ale len viac priblížila do stavu prázdnoty, akejsi dutosti, teda stavu, kedy už nemali  žiadnu dušu, len telesné schránky. Túto katastrofálnu situáciu sa preživší ľudia a hrdinovia snažili vyriešiť tak, že začali odvážať nakazených ľudí do odľahlej pevnosti vysoko v horách. Tam ich mal strážiť démon a v tejto forme mali vyčkať až do konca sveta. A v takejto nemŕtvej forme sa prebúdza aj hlavný hrdina prvého dielu. Ignorujúc svoj biedny stav, snaží sa uniknúť z tohto väzenia pre nemŕtvych za pomoci neznámeho rytiera.  Ten síce o chvíľu zahynie, ale po porážke strážneho démona sa hlavnému hrdinovi nakoniec podarí opustiť väzenskú pevnosť.

Ako sa vzápätí ukáže,  väzenie pre nemŕtvych bolo už dávno zbytočné. Celý svet je už prepadnutý do chaosu vďaka rozšírenej nákaze a len zopár jednotlivcov si udržalo stabilne ľudskú podobu. Celý spoločenský systém sa zrútil a po úchvatnej civilizácii a mocných kráľoch, ktorí jej vládli už zostali len chátrajúce mohutné pevnosti, kostoly, chrámové mestá. Všetky tie nádherné budovy sú však teraz už obývané len úbohými nemŕtvymi, či rôznymi príšerami. Nemŕtvi často plnia svoju funkciu, akú mali za života. Stále majú na sebe brnenie, stále používajú zbrane a stále z nasadením svojho života-neživota nezmyselne bránia mosty , či už dávno opustené paláce. Len pár ľudí si ešte zachovalo svoju ľudskosť a tak ich dôležitosť pre celý svet je vysoká. Len zopár kováčov dokáže ešte vykovať kvalitné zbrane,  už len zopár čarodejníkov pozná kúzla a len zopár kňazov sa snaží zúfalo čistiť svet od následkov temnoty. Najdôležitejšími žijúcimi postavami sú určite záhadné ženy – strážkyne ohňa. Tie sú zodpovedné za udržiavanie takzvaných ohnísk, čo sú jediné bezpečné miesta v tamojšom svete. Ohniská nedávajú len pocit bezpečia, ale dávajú aj  aspoň mlhavú nádej na zvrat situácie. Hlavný hrdina však rýchlo zisťuje, že najhlavnejšou postavou je on sám. Aj keď sám je len v nemŕtvej podobe, vďaka zabíjaniu ostatných nemŕtvych sa dočasne môže vracať do ľudskej podoby a pokúsiť sa naplniť svoj údel. A tým je opäť dočasne zapáliť prvotný plameň a aspoň na chvíľu zbaviť svet postupujúcej temnoty a kliatby nemŕtvych.

Áno, len dočasne. Pretože všetko v Dark Souls je dočasné a všetko je relatívne. Táto hra nie je rozprávka, kde by nakoniec všetci šťastne prežili, až kým by nepomreli. Táto veta, ktorou končí každá klasická rozprávka v tejto sérii totiž dostáva hrozivý význam. V tomto svete sa totiž nedá nielen šťastne žiť ale dokonca ani zomrieť. Nezomreli dokonca ani slávni hrdinovia, ktorý kedysi porazili drakov, ale len upadli spolu so svojim svetom. Mocní hrdinovia a králi ako Nito, či Gwyn v Darks Souls I, Vendrick v Dark Souls II, či Lothrick v Darks Souls III stále žijú, ale už sú len akýmsi karikatúrami seba samých. Keď ich hrdina poráža, akoby ich oslobodzoval a bral im právom posledné zvyšky ich kedysi mocných duší, ktoré si privlastnili a ktoré už nepotrebujú. Berie im ich pre všeobecný prospech, alebo možno pre seba, pretože má možnosť voľby. V prvom Dark Souls berie najsilnejšiu, Gwynovu dušu, aby s ňou mohol konečne opäť zapálil prvotný plameň. V Dark Souls II: Scholar First Sin poráža už dávno opusteného a úbohého kráľa Vendrica a celú jeho rodinu, aby pod svojou novou vládou možno spasil tamojšiu krajinu Drangleic. V Dark Souls III postupne poráža a oberá o duše ďalších mocných vládcov, aby ich aspoň symbolicky vrátil na ich pôvodné tróny a z ich nedobrovoľnou pomocou znovu zapálil prvotný plameň. Vždy má však možnosť aj nezapáliť nič a zvoliť vládu Temnoty, v ktorej by bol absolútnym vládcom.

Autori hry z japonského štúdia From Software zasadili svoju sériu do európskeho prostredia a inšpirovali sa európskou existencialistickou filozofiou a európskou kultúrou. Druhý diel napríklad pripomína príbehom čiastočne aj slávnu Shakespearovu hru Macbeth. Aj tu totiž je za všetko zodpovedná kráľovná Nashandra, pretože to je ona, ktorá núti intrigami svojho muža, kráľa Vendricka do nezmyslených výprav ďaleko za morom, do krajiny mocných obrov. Tí však útoky odrazia a Vendrickovi sa pomstia zorganizovaním obrovskej odvetnej vojenskej výpravy, po ktorej sa Vendrickovo kráľovstvo úplne rozpadne. Autori tak chcú ukázať márnosť ľudskej snahy po moci a na fakt, že za naplno blčiaci oheň slávy sa platí následným vyhorením a odplatou vo forme následného popola.

Všetko hráčovo snaženie v celej sérii však nastoľuje veľmi nepríjemné otázky. Prečo porážať už niekoho dávno porazeného? Prečo zase zapaľovať plameň, ktorý určite zase po čase vyhasne? Práve v druhom dieli, ktorý je v rámci trilógie akousi odbočkou, sú tieto existenčné otázky dovedené  v závere takmer až do absurdna. Hlavný hrdina tam poráža všetkých preto, aby nakoniec usadol na trón Drangleicu. To je celkom logické zakončenie, komu však tu bude vládnuť? Tomu smutnému a už navždy upadajúcemu svetu, plnom príšer? Nepoznám takú podobnú hru, v ktorej by malo víťazoslávne zasadnutie na trón vládcu takú trpkú príchuť, ako tomu je v samotnom závere Dark Souls II.

Celková pointa celej série je veľmi depresívna. Aj keď sa hlavnému hrdinovi vždy prakticky podarí oživiť vyhasíňajúci plameň, vždy je jasné, že je to len na chvíľu a onedlho plameň vyhorí a začne znovu prítmie. Celé to do seba zapadne až v treťom, poslednom dieli, kde si hráč naplno uvedomí, že jeho predchodcovia vždy zachránili svet len dočasne. Je to ako večný kolobeh života. Straty a nálezy, pády a vzostupy. Z hromady mŕtvol  strážkyň ohňa, pohádzaných na kope len tak v v kúte svätyne ohňospoja mrazí. Tak takáto cena sa platí za to krátkodobé svetlo? Práve v Dark Souls III autori jasne ukazujú, že s každým znovu zapáleným plameňom zostáva len čoraz viac a viac popola, ktorý sa potom len hromadí, rovnako ako tie mŕtvoly strážkyň ohňa. Neustále oživovanie plameňa, ako symbolu nádeje, je teda len zúfalá snaha zachrániť niečo, čo je aj tak odsúdené na zánik. A tak končí celé univerzum Dark Souls  so svojim temným posolstvom, ktoré je možno lepšie nepochopiť. A ja končím svoj článok, v ktorom som vám chcel ponúknuť svoj pohľad na túto pozoruhodnú sériu a osvetliť posolstvo, ktoré ponúka.

Komentuj!